Manipulácia v masových médiách
Autor: Tomáš Bella | Publikováno: 23.08.2010 | Rubrika: MÉDIA
Ilustrace
Podľa mnohých teoretikov je hlavnou úlohou médií vo vyspelých krajinách zachovanie súčasného status-quo v spoločnosti. "Akákoľvek informácia v správach je v prvom rade zaujímavosť, v druhom potenciálne využiteľná informácia a v treťom, najhlbšie, potvrdenie o stave sveta." (Ivan Vágner) Každé médium napokon sleduje cieľ svojich majiteľov a tým je bez výnimky zisk. Nijaký majiteľ si teda nepraje destabilizáciu systému, v ktorom finančne prosperuje.

Prečo manipulácia?

Podľa mnohých teoretikov je hlavnou úlohou médií vo vyspelých krajinách zachovanie súčasného status-quo v spoločnosti. "Akákoľvek informácia v správach je v prvom rade zaujímavosť, v druhom potenciálne využiteľná informácia a v treťom, najhlbšie, potvrdenie o stave sveta." (Ivan Vágner) Každé médium napokon sleduje cieľ svojich majiteľov a tým je bez výnimky zisk. Nijaký majiteľ si teda nepraje destabilizáciu systému, v ktorom finančne prosperuje. (Práve preto sa NIKDY v našich médiách neobjaví myšlienka, že demokracia možno nie je ten najlepší možný systém usporiadania spoločnosti.)

Podľa knihy Feudalizmus... alias Americký kapitalizmus sa k základnému cieľu - potvrdeniu ideálnosti aktuálneho spoločenského systému - pridávajú ďalšie štyri úlohy: pripraviť spoločnosť na nadchádzajúce akcie elity, obraňovať a ospravedlňovať akcie elity, zdiskreditovať tých, ktorí kritizujú činnosť elity a v čase volieb pomôcť kandidátom elity k zvoleniu.

Tu sa vynára základná otázka: manipulujú novinári verejnosť vedome? Odpoveď je podľa môjho názoru záporná - aj v (z nášho pohľadu) najextrémistickejších periodikách, ktoré sa v názore a pohľade na udalosti najviac odchyľujú od väčšinového či konvenčného pohľadu, sú totiž redaktori presvedčení o tom, že ich pohľad je "objektívny" a manipuláciu sú pohľady ostatné. Dalo by sa dokonca povedať, že sila presvedčenia o tom, že vlastný názor je "pravdivý" (správny, objektívny), je spoľahlivým barometrom náchylnosti novinára k manipulácii. Nijaký novinár si nepripustí, že výberom fotky alebo voľbou titulku manipuluje čitateľa v smere vlastného názoru, to však neznamená, že sa spätne nedajú odhaliť základné spôsoby a znaky manipulácie.

"Bolo by klamstvom tvrdiť, že mediálna realita vzniká ako úmyselná manipulácia - ide skôr o kozmetickú úpravu skutočnosti - vytváranie pseudoudalostí, výber tém, "o ktorých sa hovorí", zdôraznenie negativizmu a elitárstvo (etnocentrizmus)," konštatuje Ivan Vágner v knihe Televízne správy - psychický nátlak?

Ďalej definuje hlavné dôvody, prečo podľa neho v praxi dochádza k manipulácii
1. Je treba naplniť určité množstvo strán, minút vysielania. To vyžaduje mať neustále nejakú "tému dňa", prichádzať so stále novými odhaleniami a domnienkami.
2. Je nutné kalkulovať s ekonomickými hľadiskami - informácie sa predávajú. Je nutné ich teda mať rovnako rýchlo ako konkurencia, aj keď nejdú dostatočne do hĺbky a nie sú dostatočne podrobné. Je nutné prinášať tak pestrý a zaujímavý obraz sveta, aby to čitateľa či diváka uspokojilo.
3. Je treba poskytovať skôr tie informácie, ktoré čitateľ očakáva, než tie, ktoré sú k dispozícii. V praxi to znamená, že pri výbere z agentúrneho servisu dostane prednosť správa o atentáte pred správou o novom spôsobe zavlažovania, aj keď prvá správa má len obmedzený niekoľkohodinový dopad, zatiaľčo druhá môže ovplyvniť budúce desaťročie. Iným spôsobom naplňovania očakávaní je elitárstvo: vždy sa dáva prednosť elitným štátom (tým, ktorá majú väčšiu váhu v medzinárodnom rozhodovaní, prípadne lepšie obchodné styky s naším štátom) a elitným menám pred štátmi a jedincami neelitnými, neznámymi a teda nemediálnmi
4. Všetky tieto informácie musia byť naviac pokiaľ možno stručné, jasné a musia dovoľovať včasné spracovanie. Informácie o katastrofách, násilí a terosisme a všeobecne negatívnych javoch sú obľúbené aj preto, že umožňujú jasné a stručné spracovanie

Metódy manipulácie

Michael Parenti prináša v práci Methods of Media Manipulation prehľad základných metód, ktoré sa používajú v masmédiách na manipuláciu recipientov. Patrí medzi ne vynechanie a potlačenie, lži, neúplné informácie a ich opakovanie, nálepkovanie, trasmisia falošných hodnôt, nevyváženosť, framing a "učenie divákov nepýtať sa, prečo".
Vynechanie a potlačenie

Najčastejšou metódou manipulácia je jednoducho ignorácia niektorých správ, informáciía myšlienok. Vynechať sa môže niektorý detail správy, ale aj celá správa, ignorovať sa môže jeden aktér udalosti, alebo systematicky celé myšlienkové prúdy. Potláčanie správ sa často deje v rámci "štátnych záujmov".

Učebnicovým príkladom je likvidácia komunistickej strany a jej prívržencov v Indonézii v roku 1965. Indonézska armáda za výdatnej podpory USA vyvraždila polmilióna ľudí. Generáli takisto zničili stovky nemocníc, knižníc a škôl, ktoré založili komunisti. Prvá zmienka o tomto "incidente" v amerických médiách sa objavila v časopise Time až po troch mesiacoch, ďalší mesiac trvalo, kým informáciu priniesol denník The New York Times. Správa bola sprevádzaná komentárom oslavujúcim indonézsku armádu, ktorá "správne a s maximálnou starostlivosťou splnila svoju úlohu".

Po príklady však netreba chodiť do Indonézie - stačí si uvedomiť, ako bola vo všetkých našich médiách prezentovaná kauza "drogovania" Richarda Müllera. Obídeme teraz skutočnosť, že R. Müller bol obviňovaný najmä z porušovania zákona, o čom by predsa len mal rozhodnúť skôr súd, než redaktor zachvátený hnevom spravodlivých. Keď sa sústredíme na samotnú "drogovú otázku", zistíme, že Richard Müller urobil pre protidrogovú osvetu viac, než ktorýkoľvek iný umelec - každé jeho prodrogové či "nie-dostatočne-protidrogové" slovo totiž vyvolalo na druhý deň v médiách opačnú reakciu stonásobného rozsahu. Najďalej zrejme zašla Pravda, ktorá dokonca zriadila dočasnú kvázirubriku, v ktorej pohoršení Müllerovi kolegovia vyhlasovali, že drogy sú zlé a na inšpiráciu ich nikdy nevyužívali. Všetkým novinárom pritom úplne uniklo, že slovenský spevák nebol prvým, kto využíva drogy pri svojej tvorbe. Kto by však chcel brať ľuďom "dobrých" Beatles? A kto by chcel narúšať krásne vykreslený obraz o 100-percentne negatívnych drogách a nechávať čitateľovi priestor na myslenie?

Novinári sa predbiehali vo vykreslovaní negatív drog a manipulovaní ľudí k "správnemu" postoju. Odborníci pritom vedia, že podobná horlivosť môže byť vyslovene kontraproduktívna - mladí ľudia, ktorým je takáto propaganda určená, totiž automaticky prestanú takýmto médiám dôverovať (ak dôveru nestratili už skôr) a skôr sa utvrdia vo svojom "undergroundovom" postoji. V rámci neho je negovanie mentorských výlevom produkovaných aj hlavnými masmédiami jedným z najvýraznejších prvkov.

Z konkrétnych príspevkov možno spomenúť napríklad komentár Petra Tótha uverejnený 8. 3. v SME, otitulkovaný "Dajte mu náhubok!" (príloha č. 1). Autorovi a zrejme ani väčšine čitateľov vôbec nezišlo na um, že žiadajú odobrať inému právo, za ktoré sami horlivo niekoľko rokov bojovali. V anti-Müllerovskej psychóze vyvolanej novinármi výkrik "Dajte mu náhubok!" pritom vôbec nevyznel podozrivo. V širšom kontexte sa však nedá interpretovať inak ako: sloboda slova áno, ale len pre tých, ktorí so mnou súhlasia!! Posledné dve vety článku doslova znejú: "Médiá sú však zodpovedné za dôsledky šírenia takýchto obludností. Ich autorom by však nemali dávať priestor, ale náhubky na ústa."

Zrejme najviac tabuizovanou témou je naše štátne zriadenie. Dá sa ešte pochopiť, že vzhľadom na históriu a kultúru nášho regiónu sa v médiách neobjavujú úvahy o tom, či je demokracia, vláda väčšiny reprezentovanej úzkou elitou, pre nás tým jediným možným spoločenským zriadením. Drzosť a neobmedzené presvedčenie o vlastnej pravde, ktoré je vlastné západnej kultúre (stelesnenej v jej novinároch), sa však naplno prejavuje v informovaní o iných krajinách a kultúrach. Médiá nepripúšťajú kompromis - Čína, Kuba Angola či Rusko majú pre sebou ešte "dlhú cestu" k demokracii a nikoho nenapadne, prečo by mali krajiny bez demokratickej tradície Tu sa priam ponúka konšpiračná teória o tom, že takáto zmienka sa v médiách nemôže objaviť práve preto, aby občania štátu náhodou nezačali sami (sic!) a v širších súvislostiach uvažovať o VLASTNOM štáte.

Nálepkovanie

Médiá môžu veľmi úspešne ovplyvniť vnímanie podávanej udalosti tým, že udalosť, jav alebo zúčastnenú osobu vopred "onálepkujú" slovom či slovným spojením - frázou. Tá má v mysli recipientom už vopred preddefinovaný význam s výrazným znamienkom plus alebo mínus. Čitateľ či divák tak môže ihneď spoznať, či je správa "dobrá" alebo "zlá", a potažmo či je "dobrý alebo zlý" jej protagonista. Vylúčená je tak akákoľvek interpretácia odlišná od interpretácie autora.

Takéto onálepkovanie môže mať dokonca mimoriadne silný terapeutický účinok: desiatky zranených na televíznej obrazovke, výbuch auta v susednom meste či znásilnenie na našom sídlisku by sa nemohli na televíznej obrazovke zjavovať tak často, keby ich desivosť nebola vzápätí neutralizovaná frázami "útok pravicových extrémistov", "vybavovanie účtov" či "žena pochybných mravov". Takto ide razom o niečo pochopiteľné, priam očakávané, takže sa vlastne nič nedeje.

Príklad na POZITÍVNE NÁLEPKY: stabilita, spoľahlivá obrana, bojovníci za slobodu (na ospravedlnenie podpory terorizmu) zdravá ekonomika; nezávislá republika, samostatný štát, štátna zvrchovanosť, synovia národa (Zmena).

NEGATÍVNE NÁLEPKY: ľavicoví teroristi, islamskí teroristi, konšpiračné teórie, pravicoví extrémisti; agresia, klčovať vlastné korene, rozvrat štátu, satanisti, slobodomurári, okultné praktiky, globalistická okupácia (Zmena), exhibicionizmus a zvrhlosť (SME), drogovať; dvojaký meter, iredentisti, pohrobkovia, obnažiť úmysly, osvedčený scenár (Slovenská republika).

Keď sa množstvo nálepiek sústredí v jednej vete, môže z toho vzniknúť aj takáto fascinujúca konštrukcia: "Komunisticko-internacionalistický útok zo slobodomurármi podrobeného Východu a Česka dnes vystriedala pseudodemokraticko-globalistická okupácia zo slobodomurármi riadeného západu..." (Ferdinand Ďurčanský, Zmena 14. marca 2000) "Nevidí to len ten, kto to nechce vidieť," žiada sa dodať ďalšiu obľúbenú manipulátorskú frázu . Všimnime si ešte, že jednotlivé vymenované frázy sú výrazne plnovýznamnové - dokonca z jedného slova sa dá úplne presne určiť téma článku i názor autora. Nálepka skrátka definuje subjekt bez toho, aby bolo nutné podávať ďalšie detaily, ktoré by, nedajbože, mohli viesť k uvažovaniu čitateľa a vytvoreniu vlastného názoru, odlišného od názoru autora.

Transmisia falošných hodnôt

Pod heslom "objektivita" novinári bezhlavo prenášajú všetky oficiálne vyhlásenia, vrátane lží a výmyslov. Lži sú dokonca vítané - vytvárajú najväčší priestor na reakciu druhej strany a následne výrobu série pseudospráv. Za čias McCarthyho si za takýto spôsob práce vyslúžili novinári prívlastok "stenografi moci"

Nevyváženosť

Novinári vedia, že vypočuté majú byť obe strany. Bohužiaľ "obe" strany neznamená "všetky" strany. Ku všetkým otázkam sa teda vyjadruje "vláda" a "opozícia". Alternatívne názory, nepolitici, extrémisti (u nás počas vojny v Juhoslávií napríklad ľudia, ktorí sú proti zabíjaniu ako takému) nemajú šancu.

Framing (forma správ)

"Ohnúť pravdu je lepšie, než klamať," tak znie základná poučka, pod ktorou novinári páchajú dennodenné manipulácie. V praxi sa používajú mnohé spôsoby, medzi najnevinnejšie patrí ovplyvňovanie obsahu pomocou zmeny poradia správ a ich rozmiestnenia (napokon vždy musia byť "nejako" umiestnené).

Fatálnym činiteľom je aj samotný novinársky jazyk. Najokatejším príkladom jeho využívania je vytrvalé "úvodzovkovanie" názvov nepriateľských inštitúcií časopisom Zmena (takzvaná Európska unia, "Severoatlantická alianca"). Literatúra uvádza mnohé príklady, kde dokáže správne použitie jazyka dokonca účinne pôsobiť na podvedomie recipientov. Počas vojny v Perzskom zálive sa používali v amerických masmédiách termíny ako "chirurgický útok raketou" (má navodiť pozitívny pocit spájajúci sa so zahraňovaním životo a "dobrými" lekármi), známe je tiež spojenie "americkí vojaci sa dostali do "target-rich enviroment" (doslova prostredie bohaté na ciele, v praxi to často znamenalo, že začali strieľať do davu).

Zjavná je manipulácia vyplývajúca z názvu americkej rakety PeaceKeeper (Mierotvorca), s manipuláciou jazykom sa však často stretávame napríklad aj v titulkoch v SME či v Slovenskej republike. ("Migaš na funkciu ešte nedorástol" ako spravodajský titulok) Takéto titulkovanie je mimoriadne vďačné, pretože dokáže "do správneho významu" posunúť aj inak neutrálnu agentúrnu správu.

Samostatnou kapitolou je výber fotografií - tiež je vždy nutné "nejakú" vybrať, čo dáva manipulátorom do rúk takmer nezničiteľný argument. Jeden príklad na nevedomú manipuláciu v rámci mantinelov a zámerov konkrétneho periodika - k výročiu vzniku Slovenskej republiky 14. marca radi uverejňujú mienkotvorné médiá najmä notoricky známu fotografiu Jozefa Tisa, ktorý vyznamenáva nemeckých vojakov. Táto ponúka len veľmi malý priestor na ďalšiu interpretáciu - Tiso bol zlý, lebo vyznamenával fašistov, a hotovo. Zmena, ktorá Tisa obhajuje, však uverejnila fotografiu s popiskom "Slovenský prezident Dr. Jozef Tiso so svojimi rodičmi". Za pozornosť stojí už i samotný popisok (v mienkotvornom médiu by bol Tiso určite identifikovaný inak, napríklad "Prezident fašistickej slovenskej republiky Jozef Tiso), ale podstatná je otázka - prečo sa "ľudská fotografia" Tisa v hlavných médiách nikdy neobjaví, rovnako ako sa v Zmene neobjaví fotografia s nacistickými vojakmi?

Ekvivalentom takýchto techník v elektronických médiách je najmä tón prezentácie, intonácia moderátora, a ďalej sprievodné zvukové a obrazové efekty pri čítaných správach i obrazových príspevkoch.) Najmä televízny hlásatelia navyše podľa Ivana Vágnera okolo seba vytvárajú akúsi auru dokonalej istoty, ktorá by však mohla byť nazývaná aj "autoritatívna ignorancia". Prejavuje sa v poznámkach ako "Ako to dopadne? Čas ukáže..." či "Nikto nevie, čo bude ďalej." (Čo by malo správne znieť "Ja to neviem a keď to neviem ja, tak to určite nevie nikto.")

Prečo manipulácii podliehame?

Podľa Ivana Vágnera sú tu tri hlavné faktory, ktoré manipulácii nahrávajú.
1. Informácie do seba zapadajú. Všetky médiá navyše prezentujú tie isté pseudoudalosti, je teda mimoriadne ťažké uvedomiť si, že ide skutočne o pseudoudalosť.
2. Celou svojou výchovou sme predurčení veriť tomuto druhu informácií.
3. Aspoň malú časť z informácií si môžeme overiť (alebo si to aspoň myslíme) Heslom správ je aktuálnosť a nás ani nenapadne pochybovať o tom, že "čerstvá" správa je dôležitejšia, než správa včerajšia. Neustály prúd nových informácií, ktoré "musíme" vstrebať, nám zabraňuje zamyslieť sa nad ich skutočnou hodnotou, prehliadnuť manipulácie a jej metódy. Učia nás, že v modernej dobe treba mať vždy ČO NAJVIAC informácií - a práve to hrá manipulátorom do karát. Čím viac informácií máme, tým je menej pravdepodobné, že sa nad nimi dokážeme skutočne zamyslieť..

Použitá literatúra

VÁGNER, Ivan: Televizní zprávy - psychický nátlak?. Praha : Argo, 1997. 150 s.

PARENTI, Michael: Methods of Media Manipulation (In: Carl Jensen: 20 years of Censored News, Project Censored)

Neznámy autor: Feudalism ...alias American Capitalism (kapitola 3: Manipulation of The Media).