„Vládnoucí třída má školy a tisk pod palcem. To umožňuje hýbat pocity davů.“ (Albert Einstein)

Svobodní zednáři (20) Jak zednáři svrhávali cara v Rusku

Autor: Peter Bielik | Publikováno: 14.4.2012 | Rubrika: HISTORIE
Ilustrace

Podľa tradície, i keď nie dokumentárne podloženej, slobodomurárstvo do Ruska preniklo už za panovania cára Petra I. (1689- 1725). V každom prípade niektoré cárove reformy boli na škodu pravoslávnej cirkvi. Dcéra Petra I., cárovná Alžbeta, mala síce kladný postoj ku kresťanským hodnotám, no za jej vlády počas sedemročnej vojny (1756-1763) na čele ruského vojska pôsobili slobodomurári Apraksin a Fermor. Tí vojnu proti slobodomurárskemu kráľovi Friedrichovi II. viedli pasívne a nerozhodne, takže Rusko v nej nemalo úspech. Za vlády Kataríny II. (1762- 1796), ktorá sa stala cárovnou vďaka slobodomurárskej podpore a ktorá mala kontakty s Voltaireom a Diderotom, malo slobodomurárstvo značný vplyv. Zhabal sa kláštorny majetok, hoci príjmy z neho pre štátnu pokladnicu boli málo významné. To viedlo k zániku štyroch pätín ruských kláštorov, k zastaveniu výstavby chrámov a cirkevných škôl. Na čelo Sv. Synody, vrcholného organu pravoslávnej cirkvi v Rusku vytvorenom Petrom I., sa v r. 1763-1768 dostal slobodomurár Melissino, ktorý sa snažil oslabiť pravoslávnu cirkev takými návrhmi, ako pripustením ženatých mužov za biskupov. Do slobodomurárskych radov vstúpila významná šľachta a značná časť štátnych úradníkov. V r. 1773 v Rusku vypuklo rozsiahle ľudové povstanie pod vedením Pugačova. To malo okrem hospodárskych príčin aj náboženské pohnútky. Jeho heslom bolo „sloboda pravoslávnej viere“. Povstanie porazili vojská na čele s horlivými slobodomurármi Paninom, Bibikovom a Michelsonom.1 Krvavé zúčtovanie sa s povstalcami nevyvolalo v lóžach nijaký odpor.2 Lóže v Rusku viedli cudzinci a ich činnosť slúžila cudzím záujmom. Napr. pomohli vybudovať vojenské loďstvo, no to malo bojovať za záujmy Anglicka.3 Revolúcia vo Francúzsku otvorila Kataríne II. oči a tak v r. 1792 prikázala zastaviť slobodomurársku činnosť, no to naďalej tajne pôsobilo.   


V r. 1796 sa cárom stal slobodomurár Pavel I., ktorý však v r. 1797 slobodomurárstvo zakázal.4 V r. 1801 ho zavraždili slobodomurárski sprisahanci.5 Rozhodujúcu úlohu v tomto zločine zohralo Anglicko, ktoré vtedy bolo poslušným nástrojom slobodomurárstva. Anglicko sprisahanie podnietilo a financovalo. Vedúcim sprisahania bol anglický veľvyslanec v Rusku.6 Medzi vykonávateľmi prevratu mali hlavnú úlohu domáci slobodomurári: vicekancelár Panin, admirál Ribbas, gróf Palen, velitelia plukov Talyzin, Uvarov a ďalší. Slobodomurárskych funkcionárov v Rusku vtedy odvolávalo ich anonymné vedenie v Anglicku.7 Pavlovým nástupcom sa stal jeho syn, slobodomurár Alexander I.8, vychovaný slobodomurárom Laharpeom. Cár r. 1804 zrušil zákaz slobodomurárstva9, ale jeho spovedník Fotij, slobodomurárske vraždy, povstania v r. 1820, výstrahy rakúskeho ministra Metternicha a grófa Haugwitza, napokon zmenili jeho postoj a r. 1821- 1822 slobodomurárstvo zakázal. V r. 1825 cára slobodomurári otrávili.10 Po jeho smrti v decembri toho roku dôstojnícki sprisahanci, nazývaní dekabristi (dekabr- december), rozkazmi aj lžami vyvolali v Petrohrade vojenské povstanie. Chceli presadiť mnohé zásady, ktoré neskôr uskutočnili komunisti: od boja proti cirkvi po mnohonásobné zvýšenie stavu polície.11 Všetci vodcovia dekabristov a možno aj všetci dekabristi boli slobodomurármi.12 V prípade úspechu boli toto povstanie ochotní podporiť aj ďalší slobodomurári vo vysokých funkciách. Vzbura, ktorú verejnosť nepodporila, však bola porazená. Objasniť ju mala vyšetrujúca komisia, ktorej členmi boli slobodomurári Adelberg, Benkendorf, Borovkov, Goleniščev- Kutuzov, Golicyn. Preto sa neobjasnil celý jej rozsah. Takisto sa slobodomurári stali členmi súdu nad povstalcami, vrátane jeho predsedu Speranského, ktorý sám bol účastníkom sprisahania. Súd ako hlavného vinníka označil Pestela, lebo pri organizovaní povstania ako slobodomurár vysokého stupňa nebol úspešný v plnení slobodomurárskych príkazov.13

Alexandrov nástupca Nikolaj I. v r. 1826 zákaz slobodomurárstva ešte dôraznejšie potvrdil. Zákaz slobodomurárstvo oslabil, ale nezničil. Časť jeho členov sa naďalej stretávala, prijímali sa noví členovia v Rusku alebo počas pobytu v zahraničí. Tí, ktorí sa zdržiavali vo Francúzsku dlhšiu dobu, mohli byť členmi lóží s ruštinou ako rokovacím jazykom a s podporou Veľkého východu Francúzska.14

Slobodomurári sa i naďalej dostávali do významných štátnych funkcií, v ktorých slúžili cudzím záujmom.15 Napr. krymskú vojnu hlavný ruský veliteľ, slobodomurár Menšikov, viedol tak, aby Rusko nemalo úspech16 a tak sa vojna skončila jeho porážkou. Počas panovania liberálneho cára Alexandra II. (1855- 1881) sa pomery pre slobodomurárstvo zlepšili. Alexander mal slobodomurárskych vychovávateľov, napr. slobodomurára vysokého stupňa Žukovského17, a ako korunný princ vstúpil do lóže v Anglicku.18 K slobodomurárom patrili ministri vnútra na začiatku i konci jeho panovania: S. Lanskoj19 a M. Loris- Melikov.20 K nim patril aj oslavovaný spisovateľ L. N. Tolstoj21, ktorý zohral významnú úlohu v morálnom rozklade ruskej spoločnosti svojimi slobodomurárskymi názormi, hlavne svojimi filozofickými dielami. Preto bol vylúčený z pravoslávnej cirkvi.22

Ešte priaznivejšie pomery pre slobodomurárstvo nastali po nástupe cára Nikolaja II. v r. 1894. Hoci zákaz slobodomurárstva sa nezrušil, začalo pôsobiť verejne, obvykle bez prekážok vydávalo svoju tlač. Sám Nikolaj bol spočiatku jeho členom. Cársky pár mal blízky vzťah k zahraničným slobodomurárom Philippeovi a Papusovi, vodcovi okultistickej slobodomurárskej organizácie martinistov, autorovi mnohých kníh o mágii, okultizme a slobodomurárstve. Philippe a Papus zakladali lóže v Rusku, jednu z nich aj pri cárskom dvore. Niektorí cárovi príbuzní, veľkokniežatá, sa výrazne zapojili do slobodomurárskej činnosti23, čo z vnútra oslabovalo kresťanskú monarchiu. V lóžach, najmä s politickým zameraním, vládol výrazný opozičný duch proti štátnemu zriadeniu v Rusku. Niektorí slobodomurári poskytovali bezplatnú právnu pomoc protivládnym teroristom, napr. advokát Maľantovič obhajoval komunistov Vorovského a Zalomova. Veľmi významnou pomocou bola finančná pomoc slobodomurárov revolucionárom, ktorú dostávali aj komunisti.24 Do boja proti ruskej vláde sa zapájali aj zahraniční slobodomurári, napr. revolúciu začiatkom 20. st. materiálne podporovali slobodomurári zo Švédska.25 Socialisti a revolucionári nielenže získavali všestrannú podporu lóží, ale sa aj ochotne stávali ich členmi, predovšetkým ich vodcovia: Savinkov, Avksentiev, Kerenskij, Burcev, Zinoviev, Radek, Sverdlov, Čajkovskij, Lenin, Trockij, Struve26 atď. Podľa slobodomurára Kandaurova bolo slobodomurárov z Ruska, budúcich komunistov, počas emigrácii vo Švajčiarsku toľko, že zaplnili tamojšie lóže.27

Značnú snahu venovali slobodomurári na zdiskreditovanie cára. Na to sa využili aj nepokoje v Petrohrade 22. 1. 1905, ktoré si vyžiadali vyše 100 obetí. Vtedy išiel kňaz Gapon v sprievode početných robotníkov, predložiť cárovi petíciu nie so zamestnaneckými, ale s politickými požiadavkami, napr. zavedenie ústavy, uskutočnenie pozemkovej reformy a odluku cirkvi od štátu. Petíciu podnietili a jej obsah zostavili slobodomurári- publicistka Kuskovová a jej manžel Prokopovič, neskôr minister dočasnej vlády. Pritom vodcovia pochodu vedeli, že cár sa v danom mieste nenachádza. O cieľoch pochodu a jeho politických požiadavkach nemala väčšina robotníkov presnú predstavu. Časť jeho účastníkov niesla červené zástavy, bola revolučne naladená, pričom prerazila niekoľko radov polície. Zástupy násilne rozohnali vojská, o ktorých nasadení rozhodla porada za účasti námestníka ministra vnútra slobodomurára Lopuchina, úzko spolupracujúceho s revolucionármi. Tragédiu zneužili nepriatelia kresťanskej monarchie, s obrovským propagačným úsilím počet obetí mnohonásobne zveličili a zvaľovali vinu na cára, ktorý s udalosťami nemal nič spoločné.28 Je celkom pravdepodobné, že išlo o vopred naplánovanú slobodomurársku akciu.

Začiatkom r. 1909 skupina niekoľkých slobodomurárov Ruska, na čele s veľmajstrom Marguliesom, navštívila Istanbul, aby sa podučila technike úspešného štátneho prevratu, ktorý slobodomurári Turecka uskutočnili krátko predtým.29 Podľa verejného vyjadrenia slobodomurára Beklemiševa začiatkom 20. st., slobodomurárstvo už dávno pôsobilo nepriateľsky proti Rusku. Rusi, ktorí doň vstupovali, sa chtiac alebo nechtiac stávali nástrojom zahraničného pôsobenia. Do mnohých dôležitých funkcií boli menovaní slobodomurári kvôli zvláštnym záujmom, mnohé udalosti v Rusku slobodomurári pripravili alebo usmernili. Napr. ešte pred Rusko- Japonskou vojnou v r. 1904- 1905 sa systémom menovania do funkcií dezorganizovalo ruské vojenské vedenie. Beklemišev zároveň výstižne konštatoval, že sa v danej dobe v Rusku robí približne to, čo vo Francúzsku v období revolúcie koncom 18. st.: vládnúce vrstvy sa priťahujú k slobodomurárstvu, ktoré smeruje k zvrhnutiu autorít a k násilným prevratom.30

V duchu Beklemiševových slov konal napr. slobodomurár Džunkovskij, moskovský gubernátor, ktorý sa pasívne správal počas revolúcie v r. 1905.31 Neskôr ako námestník ministra vnútra v r. 1913 zrušil oblastné oddelenia politickej polície a zároveň tajný dozor vo vojsku, čím výrazne znížil informovanosť štátnych bezpečnostných orgánov v boji proti revolučnej činnosti. Tiež sa podieľal na osočujúcej kampani proti cárovnej.32 Slobodomurár minister Sazonov33 zase napomohol ku vzniku 1. sv. vojny a pre Rusko skazonosným zatiahnutím do nej tým, že v rozpore s cárovým nariadením uskutočniť len čiastočnú mobilizáciu (proti Rakúsko- Uhorsku), dal pokyn na všeobecnú mobilizáciu.34 To Nemecko vyhlásilo za svoje ohrozenie a slúžilo mu to na zámienku vypovedať vojnu Rusku.

Beklemiševove slová sa naplnili slobodomurárskym prevratom v Rusku. Utrpenie spojené s 1. sv. vojnou a vojenské neúspechy Ruska revolučná propaganda demagogicky využívala na vyvolanie nespokojnosti s cárskym režimom. Rozširovala sa rozsiahla osočujúca literatúra, ktorá mala pôvod v slobodomurárskych dielňach. Bola namierená aj proti cárovnej, čím sa zopakovala tá istá taktika, aká sa úspešne použila pred revolúciami vo Francúzsku v r. 1789 a v Portugalsku v r. 1910. Lživosť tejto kampane sa dokázala vyšetrovaním po páde cárskeho režimu.35 Prebiehal intenzívny, silne zakonšpirovaný nábor do politicky orientovaných lóží, spojený s pokusmi zvrhnúť cára. Tieto lóže sa najviac sústredili do Veľkého východu národov Ruska a m ali asi 400 členov.36 Na uľahčenie podvratných zámerov bola vytvorená osobitná vojenská lóža, ktorej členom bol aj náčelník generálneho štábu Alexejev.37 Takisto pre účinnejšie pôsobenie poslancov- slobodomurárov z rôznych politických strán sa založila osobitná lóža v sneme, v ktorej bolo asi 40 poslancov, asi desatina jeho členov. Jestvovali aj iné veľkolóže, napr. Veľká lóža Ukrajiny, ktorej členom bol neskorší predseda ukrajinskej vlády Petľura.38

Spočiatku boli snahy o prevrat neúspešné. Úspech sa dosiahol v takmer poslednej chvíli, začiatkom r. 1917. Pomer síl medzi Ruskom a Nemeckom, ktoré malo dovtedy vojenskú prevahu, sa začal meniť a vojna sa mohla skončiť rýchlym víťazstvom Ruska, a tým aj upevnením cárskeho režimu. Ako neskoršie konštatoval popredný slobodomurár Miľukov, vodca strany kadetov, predrevolučný poslanec a porevolučný minister: „Vedeli sme, že na jar sa očakávali víťazstvá ruskej armády. V tom prípade by prestíž a očakávanie cára medzi ľuďmi opäť boli natoľko silné a živé, že by všetky naše úsilia rozkývať a zvaliť trón samovládcu boli márne. Preto bolo potrebné pristúpiť k čo najrýchlejšiemu revolučnému výbuchu, aby sa predišlo tomuto nebezpečiu.“39 Takisto slobodomurár Kandaurov dodatočne napísal: „Pred februárovou revolúciou Najvyššia rada prikázala lóžam zostaviť zoznam osôb, vhodných do novej správy a pre prípad ľudových nepokojov určiť zhromažďovacie strediská v Petrohrade pre členov lóží. Všetko sa presne splnilo a revolučné hnutie bez vedomia vedených, viedli v značnej miere členovia lóží alebo ich sympatizanti.“40 Prevrat sa uskutočnil v marci 1917. O čase jeho konania hovoril tri mesiace predtým svojim kolegom slobodomurár Nolde, vedúci oddelenia na ministerstve zahraničných vecí.41 Prevrat sa začal krátko po tom, keď cár odcestoval z hlavného mesta Petrohradu do sídla hlavného vojenského velenia v Mahiľove. Podobne ako vo Francúzsku v 18. st., i v Petrohrade sa vyvolala nespokojnosť aj nedostatkom chleba. Pritom v jeho skladoch bolo dosť múky. Jej zásoby i bez neustáleho dovozu stačili na 22 dní pri dennom prídele chleba 900 gramov na osobu.42 Prídel bol značne vyšší ako v iných štátoch vojnu vedúcich, v Rusku bolo potravín dosť.  

Vojaci z petrohradskej posádky, ktorí mali potlačiť demonštrácie, boli zámerne uvedení do takého stavu, aby boli málo disciplinovaní. Príkaz cára o nahradení týchto vojakov spoľahlivými jednotkami z frontu, však nesplnil náčelník štábu hlavného veliteľa, generál Gurko43, slobodomurár.44 Vojaci sa postupne začali pridávať na stranu demonštrantov alebo ostali neutrálni. Vzburu začali vojaci Pavlovského pluku, ktorých predtým veľkokniežatá, kniežatá, príslušníci pozemkovej a finančnej šľachty propagandisticky spracovali proti režimu.45 Aby sa vojenské jednotky nedali použiť na potlačenie vzbury, nevojenskí revolucionári ich disciplínu zámerne rozvrátili tzv. rozkazom č. 1, ktorý bol namierený proti základom akejkoľvek armády, napr. zavedením voliteľnosti veliteľov. Zverejnil ho slobodomurár N. D. Sokolov, tajomník Vrchnej slobodomurárskej rady a zároveň tajomník novovzniknutého Dočasného výkonného výboru Petrohradskej rady robotníckych poslancov. Všetci traja členovia tohto výboru boli slobodomurármi, ani jeden z nich nebol robotník. Tento výbor, spolu so skupinou členov snemu, začal dodávať vzbure politický rozmer a istú organizovanosť. Vzbúrení vojaci ovládli Petrohrad, avšak boli málo disciplinovaní a napriek svojej početnosti nepredstavovali výraznú vojenskú silu. Podľa slov jedného z predstaviteľov vzbury, slobodomurára Bublikova, tá by sa dala potlačiť jednou spoľahlivou divíziou z frontu. Cár prikázal na jej potlačenie použiť vyše 6 disciplinovaných divízií z frontu, lebo bolo zrejmé, že v čase vojny vzbura môže mať katastrofálne následky pre Rusko. Sám chcel riadiť potlačenie vzbury, a preto sa chcel vlakom vrátiť z Mahiľova do Petrohradu. Avšak revolučný komisár Bublikov, riadiaci ministerstvo spojov, lživými správami o prítomnosti vzbúrencov na trati dosiahol, aby cár krátko pred príchodom do Petrohradu obrátil svoj vlak do Pskova, ktorý bol sídlom generála- slobodomurára Ruzského, veliteľa Severného frontu. Ruzskij nielenže odmietol splniť príkaz na presun jednotiek na potlačenie vzbury, ale izoloval cára v Pskove, podľa plánu, ktorý pripravil slobodomurár Gučkov a na cára vykonával nátlak, aby sa vzdal trónu. Podobný nátlak robili na cára aj Alexejev a Gučkov. Nikolaj II., sklamaný postojom svojho okolia, výstižne konštatoval, že okolo neho je zrada, zbabelosť a klam46, ale zrejme netušil, že tieto neduhy majú základ v slobodomurárskom sprisahaní.

Možno hlavne z toho dôvodu, aby uspokojil situáciu a Rusko nebolo v danej vojne porazené, odstúpil. Tým slobodomurársky prevrat zvíťazil nielen v Petrohrade, ale aj v celom Rusku. Odstúpením cára sa ukončila aj monarchia v Rusku, hoci si to ľud neželal. Následne vznikla 11- členná dočasná vláda pod vedením G. J. Ľvova, zložená výlučne zo slobodomurárov.47 Vznikla približne v takom zložení, v akom bola naznačená už 13. 8. 1915 v novinách Utro Rossiji, patriacich slobodomurárovi Riabušinskému. Prvý predseda dočasnej vlády, slobodomurár Ľvov, bol do tejto funkcie navrhnutý už 16. 4. 1916 na tajnej porade istej skupiny slobodomurárov, na ktorom sa ešte raz hodnotil zoznam kandidátov na ministrov uverejnený v týchto novinách.48 Aj na miestnej úrovni sa po prevrate do popredných funkcií prednostne dosadzovali členovia lóží.49

Dočasnú vládu v priebehu 8 mesiacov vystriedali ďalšie tri dočasné vlády, v ktorých iba jeden člen nebol slobodomurárom.50 Tieto vlády rozvrátili Rusko. Preto, ako aj pre ústretové kroky voči komunistom, najmä posledným predsedom vlády, slobodomurárom Kerenským, sa koncom roku 1917 prakticky bez boja ujal moci komunistický režim. Tým sa naplnilo varovanie pápeža Leva XIII., že slobodomurári prerážajú cestu komunistom. Nastolenie komunistického režimu nebolo v dôsledku vzbury chudobných, ale v dôsledku tajného sprisahania bohatých.

Po vytvorení komunistickej vlády sa viacerí slobodomurári angažovali v rôznych dodatočne vzniknutých nekomunistických vládach v okrajových oblastiach Ruska. Tvorili v nich asi dve tretiny členov. Napr. v prvej takejto významnej vláde v Ufe, z 13 členov ich bolo 11, vrátane predsedu Avksentieva.51 Slobodomurárski členovia týchto vlád však mali skôr bližšie ku komunistom ako ku kresťanskej monarchii. Obdobne sa správali aj poprední zahraniční slobodomurárski politici. Aj pre ich pomerne malú pomoc protikomunistickému odboju sa komunisti udržali pri moci.52 Komunistický režim upevnila výdatnou pomocou pri vybudovaní priemyslu v zničenej krajine vplyvná americká slobodomurárska lóža Skull and Bones53, hoci sa tento režim postavil odmietavo k slobodomurárstvu.

Slobodomurári mali značný význam medzi ruskou emigráciou, spočiatku sa pod ich vplyvom nachádzala takmer celá emigrantská tlač. Takisto sa nachádzali prinajmenšom spočiatku medzi významnými predstaviteľmi komunistického režimu, napr. nimi boli aj členovia vlády Krasin, Petrovskij, Sereda, Skvorcov-Stepanov54, i keď nie je isté, či naďalej pokračovali v slobodomurárskej činnosti. V 50. rokoch 20. st. slobodomurárka Kuskovová, žijúca v emigrácii, odmietla poskytnúť profesorovi Pervušinovi zoznam ruských slobodomurárov kvôli objasneniu dejín s odôvodnením, že by tým ohrozila ich životy, lebo v ZSSR ostali aj v najvyšších komunistických kruhoch. Údajne v ZSSR prebiehal tajný nábor do slobodomurárstva. Zoznam jeho údajných členov v 50. rokoch zverejnila kniha „Slobodomurárstvo vo svete a v Turecku“, vydaná v r. 1976 v Istanbule. V r. 1980 bol publikovaný ich údajný zoznam k vtedajšiemu obdobiu aj v knihe „Slobodomurárstvo v súčasnom svete“, vydanej vo vtedajšom východnom Nemecku.55
Na sklonku komunistického režimu sa začal opätovný rozvoj slobodomurárstva. Od konca roka 1988 sa v ZSSR začali zakladať prvé lóže B´nai B´rithu, neskôr aj lóže iných systémov. Propagandu im robil aj rozhlasová stanica Sloboda, patriaca USA, ktorá vo svojom vysielaní do Ruska v marci 1991 zverejnila adresu v Paríži, kam sa mohli prihlásiť záujemci o vstup do slobodomurárstva. K pádu komunistickej diktatúry nielen v ZSSR a tým aj vo východnej Európe, výrazne prispel Michail Gorbačov, posledný vodca komunistickej strany v ZSSR a jeho jediný prezident. O jeho údajnom členstve v slobodomurárstve písal už pred zánikom komunistického systému nemecký časopis Mehr Licht 1. 2. 1988.56     

Po zániku tohto systému bol Gorbačov s generálnym tajomníkom OSN Kofi Annamom a s jeho predchodcom Robertom Mullerom jedným zo zakladateľov nového „Náboženstva svetovej jednoty“, ktoré vyhlásili na veľkom zhromaždení v Pittsburgu 28.-31. 8. 2000. Hlavným cieľom tohto náboženstva je odstránenie Katolíckej cirkvi.57

v příštím díle: Slobodomurárstvo na Slovensku a v štátoch, ktorých bolo súčasťou Slovensko

převzato z knihy Petera Bielika "Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby", kapitola "Slobodomurárstvo v Rusku"

čtěte také:

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (1) Čo je to slobodomurárstvo?

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (2) Organizácia slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (3) Slobodomurárstvo a satanizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (4) Slobodomurárstvo a katolicizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (5) Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (6) Slobodomurárstvo a židovstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (7) Vstup do slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (8) Hodnostný postup a opustenie slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (9) Pôsobenie slobodomurárstva vo svojom vnútri

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (10) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (1/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (11) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (2/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (12) Slobodomurárstvo a socializmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (13) Cesta k totalitnej svetovláde

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (14) Slobodomurárstvo v Anglicku

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (15) Slobodomurárstvo vo Francúzsku 1/2

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (16) Slobodomurárstvo vo Francúzsku 2/2

Svobodní zednáři (17) Vyprovokovali obě války, stáli u zrodu nacismu

Svobodní zednáři (18) Polskou Solidaritu založili zednáři. Vyměnili režim a rozkradli zemi

Svobodní zednáři (19) Salazarovo dědictví zničili zednáři až v roce 1974. Od té doby jejich vliv roste

poznámky:

1 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 123- 125, 130- 131, 170- 171, 182- 183,
  186, 194- 195
2 L. Hass: Wolnomularstwo w Europie Środkowo- Wschodniej w XVIII i XIX wieku, s. 137-
  138    
3 More, 1909, s. 35, 51- 52, 64; tiež S. Toľ, c. d., s. 134- 135
4 J. Pelczar, c. d., s. 130, 239; tiež A. I. Serkov: Istorija russkogo masonstva 19 veka, Sankt
   Peterburg, 2000, s. 369
5 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 56; tiež J.
   Rodriguez, c. d. s. 165  
6 A. Seľaninov, c. d., s. 133; tiež More, 1909, s. 35
7 S. Toľ, c. d., s. 134
8 A. Serkov, c. d., s. 353; J. Ridley, c. d., s. 170
9 J. Pelczar, c. d., s. 239
10 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 297; tiež J. Rodriguez, c. d., s. 166
11 S. Toľ, c. d., s. 12- 15
12 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 83- 84
13 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 305- 307
14 L. Hass: Wolnomularstwo w Europie Środkowo- Wschodniej w XVIII i XIX wieku, s.
   317- 319; V. Ostercov, c. d., s. 337; P. Fisher: Behind the Lodge Door, s. 218
15 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 617
16 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 325
17 V. Ostrecov, c. d., s. 339, 411
18 V. Bračov: Russkoje masonstvo XVIII- XX vv., s. 242; tiež E. Lennhoff- O. Posner, c. d.,
    úvodná časť; tiež V. Ostrecov, c. d., s. ( ) 339
19 A. Serkov, c. d., s. 245- 290; Za kulisami vidimoj vlasti, s. 87
20 V. Ostrecov, c. d., s. 339, 411; V. Bračov: Russkoje masonstvo XVIII- XX vv., s. 242
21 Dominofórum č. 18/2005
22 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 377- 380; V. Ostrecov, c. d., s. 336- 337
23 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 165-
   166, 182; Meždunarodnaja žizň č. 5/1994; V. Ostrecov, c. d., s. 387, 423
24 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 174; A.
    Vinogradov, c. d., s. 13- 24, 28- 29, Antony Sutton: Uoll- strit i boľševickaja revoľucija,
    Moskva, 1998, s. 360
25 More, 1909, s. 42
26 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 402
27 V. Ostrecov, c. d., s. 425
28 A. Vinogradov, c. d., s. 16
29 Oleg A. Platonov. Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva. Dokumenty
    i materialy, 2. diel, Moskva, 2000, s. 178-179, 250- 253
30 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 614, 617-
    618
31 A. Vinogradov, c. d., s. 28- 29
32 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 203, 216
33 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 395; Nemzeti Ujság, 6. 1. 1935    
34 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Dokumenty i materialy, 2. diel, s. 87- 88
35 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 188- 190;
    tiež V. Ivanov: Russkaja inteligencija i  masonstvo, s. 412
36 V. Bračov: Masony v Rossiji, s. 282
37 N. Berberova, c. d., s. 44
38 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 575
39 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 416- 417
40 V. Ostrecov, c. d., s. 422- 423; O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija
    masonstva 1731- 1996, s. 249   
4 V. Ostrecov, c. d., s. 430- 431
42 General Kurlov: Gibeľ imperatorskoj Rossiji. Vospominanija, Moskva, 2002, s. 15
43 Ivan Solonevič: Naša strana. XX vek, Moskva, 2001, s. 236
44 N. Berberova, c. d., s. 29
45 I. Solonevič, c. d., s. 220
46 V. Bračov: Russkoje masonstvo XVIII- XX vv., s. 304- 308; O. Platonov: Ťornovyj venec
    Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 257, 343, 371; I. Solonevič, c. d., s. 243-
    246
47 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 269
48 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 249, 412;
    tiež L. Zamojskij: Za fasadom masonskogo chrama, s. 256- 257
49 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Dokumenty i materialy, 2. diel, s. 318
50 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 269
5 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 279; tiež V.
    Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 425- 426
52 A. Vinogradov, c. d., s.143-147; V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 422-
    426
53 A. Sutton: Kak orden organizujet vojny i revoľuciji, s. 33, 76
54 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 288- 289
55 A. Vinogradov, c. d., s. 263- 270; tiež
    www.rus-ky.org/history/library/nazarov/nazarov1.htm, 22. 6. 2005
56 O. Platonov: Ťornovyj venec Rossiji. Tajnaja istorija masonstva 1731- 1996, s. 408, 410  
57 Kultúra č. 5/2003

Klíčová slova: zednáři  | historie  | ilumináti
5741 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

FreeGlobe.cz

Italská mafie vyměkla. Bere i homosexuály a syn jednoho z šéfů je...Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?Chtějí zrušit výuku hymny na základních školáchVeganství zachrání naši planetu, tvrdí slavný závodník formule 1. Dostal pádné odpovědi od svých kolegů (+ foto)Švédská vláda ztratila kontrolu nad zemí: 120 pumových útoků za půl roku. Integrace migrantů v praxi

ePortal.cz

V případě, že by se nepodařilo déle sehnat více peněz, činnost Eportalu bude ukončenaV tomto půlbilionovém plánu EU se skrývá naprosto fantastický korupční potenciál...

euPortal.cz

Pro-migračního francouzského aktivistu zamordoval migrant, se kterým spalSpojené národy ovládnuté gender ideologií vyhlašují za politicky nekorektní říkat „manžel“ nebo „manželka“

Eurabia.cz

Vláda Itálie odsouhlasila Kataru ideologickou kontrolu nad muslimskou komunitou ve své zemi ...Před pár dny Česká televize v dětském vysílání vyzvala děti, aby oslavily islám

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Skryté záměry pomníkové válkyZdeněk Hřib by Emanueli Moravcovi udělal radost...

ParlamentniListy.cz

Lékař z TOP 09: Chytrá karanténa? Zatím se jeví jen jako marketingové heslo. Mělo by se šetřit. Miloš Zeman a jeho partička – mínus deset procentLiberální řečičky fungují, jen když svítí slunce, myslí si Petr Štěpánek. Novolevičácké třeštění, diktatura menšin. Když herečky s brunátnou tváří vyřvávají o pravdě a lásce...
Aktuálně nejčtenější
Články autora
Průzkum
Žádné aktivní ankety nebyly nalezeny