„Vládnoucí třída má školy a tisk pod palcem. To umožňuje hýbat pocity davů.“ (Albert Einstein)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (15) Slobodomurárstvo vo Francúzsku 1/2

Autor: Peter Bielik | Publikováno: 10.3.2012 | Rubrika: HISTORIE
Ilustrace

Pôsobením slobodomurárstva stratilo Francúzsko postavenie najvýznamnejšej európskej krajiny v oblasti mocenskej a kultúrnej. No zároveň Francúzsko obohatilo svet početnou kvalitnou literatúrou, odhaľujúcou ničivú povahu slobodomurárstva.  

Svetlo kresťanstva sa vo francúzskej spoločnosti v 18. storočí snažili zhasiť sluhovia temna, ktorí sa nazvali osvietenci: publicisti d´Alembert, Diderot, Helvétius, Holbach, Montesquieu, Rousseau, Voltaire atď. Všetci boli slobodomurármi.1 Najvýznamnejší z nich bol Voltaire. Toho, podobne ako niektorých ďalších z týchto spisovateľov k odpadu od katolíckej viery priviedlo čítanie antických pohanských spisovateľov v detstve. Podobný dopad tieto diela mali aj na sv. Augustína.2 Ten sa však navrátil do Katolíckej cirkvi vytrvalými modlitbami svojej matky. Voltaire sa stal slobodomurárom asi v r. 1726, počas svojho pobytu v Anglicku.3 Po svojom návrate do Francúzska v r. 1728 začal bojovať proti Katolíckej cirkvi. Tak konal 50 rokov, pričom posledných 25 rokov svojho života svoj spisovateľský talent použil výlučne na to, aby porazil Krista.4 Tvrdil, že zničí cirkev5 a vyvráti Kristove slová, že odolá všetkým útokom. Značný dôraz kládol na výsmech.   

Voltaire a niektorí ďalší z  týchto spisovateľov zamerali svoje úsilie spočiatku najmä na vzdelaných ľudí, ktorých chceli premeniť na bezbožníkov. Preto vydali encyklopédiu, ktorá mala byť najvyššou autoritou namiesto sv. Písma. Encyklopédia mala úspech, no nie preto, že by vynikala formou alebo obsahom. Francúzsko malo vtedy dosť iných nadaných spisovateľov a zhubnosť zásad encyklopédie sa dostatočne prejavila vtedy, keď mali možnosť uplatniť sa v živote. Ibaže encyklopédii, na rozdiel od týchto spisovateľov, robili slobodomurárske lóže reklamu.6 Všetky noviny ju chválili. Tých, ktorí sa ozvali proti jej protináboženskému zameraniu, Voltaire s d´Alembertom označovali za nepriateľov vedy a fanatikov.7 Pritom t oto dielo bolo namierené nielen proti cirkvi, ale v mnohom prispelo aj k falšovaniu vedy. Sám Diderot, jeden z hlavných zostavovateľov encyklopédie, hodnotil svojich druhov ako nedoukov, ktorí chceli vyniknúť. No povrchní ľudia sa považovali za učencov, keď mali niekoľko jej zväzkov.8 A tak sa encyklopédia stala základom súkromných a verejných knižníc.

Okrem encyklopédie vydávali títo sprisahanci literatúru aj pre širšie vrstvy. Snažili sa ju písať pútavo. Po istej dobe dokázali v Holandsku každý týždeň vydať časopisy, namierené proti viere a mravom.9 Táto tlač sa dodávala sa kníhkupcom a potulným predavačom aj zadarmo, aby sa mohla predávať za najnižšiu možnú cenu. Vydávala sa aj pod menom vymysleného alebo zomretého autora10, obsahovala vymyslené príbehy.11 Takto napr. Diderot osočil rehoľníčky v románe Mníška.12

Pre Voltairea bola lož nielen prípustná, ale aj životne nutná pre dosiahnutie jeho cieľa, dokonca ju označil za cnosť. Aj svojich druhov žiadal: „Musíme luhať ako diabol, nie bojácne, nie pre okamih, ale smelo a ustavične... Luhajte, len luhajte, milí priatelia.“13 Vo svojom konaní bol Voltaire vedený aj ctižiadostivosťou, na uspokojenie ktorej sa neštítil použiť nijaké prostriedky. Nectili ho ani jeho početné mimomanželské vzťahy14, dvojtvárnosť a rasizmus. Verejne hlásal zrušenie nevoľníctva, ale svojim priateľom písal, že ľud potrebuje jarmo a ostrý kyjak. Černochov nazýval zvieratmi a dokazoval, že sú od prirodzenosti otrokmi iných ľudí.15

Proti Katolíckej cirkvi Voltaire navrhol ísť cestou postupných krokov. Nimi sa mala najskôr oslabiť a potom bezohľadným terorom zničiť.16 Vo Francúzsku sa to začalo sťažením vstupu do rehoľného stavu17 a najmä zákazom jezuitskej rehole v r. 1764. V tom zohral nemalú úlohu slobodomurár minister Choiseul.18 Jezuitov v školách zastúpili profesori vybraní d`Alembertom. Z týchto škôl potom vyrástlo pokolenie, ktorého dielom bola   slobodomurárska revolúcia o štvrť storočie neskôr.19 Podľa revolucionára slobodomurára Rabauda Saint Etienna, bez odstránenia jezuitov by sa revolúcia nemohla uskutočniť.20 V r. 1773 slobodomurári dokonca dosiahli dočasné zrušenie jezuitskej rehole samotným pápežom Klementom XIV. Aj podľa slobodomurárskeho autora Mašľana to bolo v dôsledku ich agitácie.21 Mašľan už neuviedol, že agitácia pozostávala z najhorších lží. Bola súčasťou dlhodobého medzinárodného slobodomurárskeho plánu, ktorý pochádzal najneskôr z r. 1752.22 Agitáciu sprevádzal silný nátlak na pápeža.

Voltaire síce spôsobil Katolíckej cirkvi značné škody, ale nezničil ju. V r. 1778, v tom roku, keď jej podľa svojho vyjadrenia mal ísť na pohreb, išlo sa na pohreb jemu.23 Pred svojou smrťou sa chcel zmieriť s Bohom, ale jeho odchovanci k nemu nepustili kňaza. Zomrel v obrovskom zúfalstve.24 Dr. Fruchen, ktorý bol toho svedkom, sa vyjadril, že to bol taký strašný pohľad, že keby tí, ktorých Voltaire zviedol svojou tvorbou, boli pri umierajúcom, nedokázali by zotrvať v jeho učení.25 Podobne aj cítil d´Alembert pred smrťou výčitky svedomia a chcel sa zmieriť s Bohom. Ale slobodomurár Condorcet k nemu tiež nepripustil katolíckeho kňaza.26

V tom čase bolo slobodomurárstvo už mohutné a jeho predstavitelia mali silné zastúpenie na najdôležitejších miestach. Aj kráľ bol nimi obkľúčený.27 Služobný postup vo vojsku, v súdnictve, vo verejných službách, ba aj výnosné funkcie v cirkvi sa stali nemožnými bez podpory slobodomurárstva.28 Tak sa vytvárali podmienky k tomu, aby uchopilo moc. K tomu využilo aj finančnú krízu Francúzska, ktorú vyvolal vysoký štátny dlh. Ten sa v značnej miere vytvoril podporou severoamerických slobodomurárskych vzbúrencov proti Anglicku. Podporu cez svoje slobodomurárske kontakty dojednal veľvyslanec vzbúrencov vo Francúzsku a zároveň ctihodný majster francúzskej lóže Les Neuf Soeurs (Deväť sestrier- t. j. múz) Benjamin Franklin. Členmi tejto lóže boli významní činitelia v tom i neskoršom čase: d´Alembert, Bailly, Brissot, Condorcet, Danton, Desmoulins, Fauchet, Lacépčde, La Séze, Lafayette, Pastoret, Sieyčs, Voltaire a iní.29 Na vyriešenie krízy kráľ na návrh svojich poradcov, slobodomurárov Neckera a Turgota, chcel nájsť východisko po  porade so snemom. Tajným, no skutočným cieľom zvolania snemu, o ktorom vedeli len vodcovia slobodomurárstva, bolo zvrhnutie jestvujúceho zriadenia vo Francúzsku.30

Snem predstavovali zvolení zástupcovia šľachty, duchovenstva a ostatného obyvateľstva- generálne stavy. Asi tri štvrtiny ich členov predstavovali slobodomurári31, ktorí mali vplyv najmä v najpočetnejšom, v treťom stave. Na ich úspechu vo voľbách do nich mali zásluhu peniaze a propaganda lóží.32 Slobodomurári takisto presadili takú organizačnú štruktúru generálnych stavov, ktorou mohli presadiť neskoršie revolučné zmeny.33

Uchopenie moci uľahčil umelý nedostatok obilia na jar a v lete 1789. To sa vo veľkom množstve skupovalo a následne schovalo alebo vyviezlo z krajiny ľudmi z okruhu veľmajstra jednej z dvoch francúzskych veľkolóží, Veľkého východu Francúzska, princa Filipa Orleánskeho34, napr. ministrom Neckerom. Tým sa mal ľud do krajnosti poštvať proti dobrosrdečnému a miernemu kráľovi Ľudovítovi XVI., šľachte a duchovenstvu.35 Kráľ sa úprimne snažil zlepšiť postavenie roľníkov, ktoré bolo lepšie ako v prevažnej väčšine európskych krajín, zrušením pre nich nepriaznivých zákonov. V tom mu bránili revolucionári, želajúci si nespokojnosť obyvateľstva, lebo ju chceli využiť na svoje ciele.36    

Významnú úlohu v príprave a v počiatočnom priebehu revolúcie zohral Filip Orléansky. Princ pripravoval revolúciu spolu s ostatnými slobodomurárskymi vodcami: Mirabeuom, Dumouriezom, Le Peletierom, Lamethom, Dantonom, Sieyčsom, Lafayettom atď. Tí zasadali v lóžach vyššieho stupňa, riadiac pritom slobodomurárov nižšieho stupňa. Tak pripravili „neočakávané“ povstanie v r. 1789.37 Princ, najzámožnejší človek vo Francúzsku, aj v rozsiahlej miere financoval povstanie.38 Konal tak z nenávisti ku kráľovi a z túžby zaujať jeho miesto.39 Na území Francúzska bolo asi 900 lóží všetkých stupňov, niekoľko desiatok lóží pôsobilo v jeho kolóniách.40 Bolo v nich niekoľko desiatok tisíc osôb.41

Nemalú úlohu v príprave a neskôr v rozduchávaní revolúcie zohral princov palác Royal v Paríži. Do tohto paláca, strediska záhaľky, prostitúcie a revolučnej agitácie, polícia nesmela vkročiť, lebo bol chránený výsadami kráľovského orleánskeho rodu. V ňom sa celý deň konali agitačné zhromaždenia s revolučnými prejavmi, ktoré počúvali tisíce ľudí. Napr. slobodomurár Desmoulins verejne navádzal na vzburu tým, že víťazov nikdy neočakávala bohatšia korisť. Alebo lživo obviňoval kráľovský dvor, že zamýšľal vyvraždiť tzv. vlastencov, t. j. revolucionárov. Zároveň sa tam tlačili revolučné brožúry. Takmer každú hodinu vyšiel nový titul. Z tohto paláca sa podporovali vzbúrení vojaci, zastrašovali sa nepohodlní ľudia- predovšetkým poslanci, ktorí nehlasovali za prevratné revolučné návrhy. Vyhrážalo sa im podpálením domu alebo povraždením rodinných príslušníkov. Mená poslancov poskytovala organizovaná platená skupina asi 600 divákov v sneme. Hoci to nebolo povolené, zúčastňovali sa na jeho zasadnutiach. Pritom robili nátlak na poslancov počas hlasovania potleskom, pokrikom a ohrozovali tých, ktorí nehlasovali za revolučné návrhy. Zoznamy týchto poslancov poskytovali aj niekoľkotisícovému davu zdržujúcemu sa pred snemovňou. Ten ich potom tiež fyzicky ohrozoval. Pomocou tohto nátlaku veľmi malá, 10- 30 členná radikálna poslanecká menšina, presadila niekoľko dekrétov, vrátane toho, ktorým sa zástupcovia tretieho stavu 17. 6. 1789, pôvodne tvoriaci poradný orgán moci, vyhlásili za predstaviteľa ľudu- národné zhromaždenie. Pritom medzi nimi nebol ani jeden roľník, ktorí predstavovali väčšinu nielen tohto stavu, ale obyvateľov Francúzska vôbec, väčšina týchto poslancov boli právnici. Pôvodne proti tomuto návrhu chcelo hlasovať vyše 300 poslancov, t. j. asi polovica členov tohto stavu. Po napadnutí jedného poslanca, nesúhlasiaceho s takýmto návrhom, sa dodatočne proti nemu odvážilo hlasovať len 90 poslancov. Krátko po prijatí tohto návrhu sa k zástupcom tretieho stavu pripojili aj zástupcovia prvého a druhého stavu.42

Už pred samotnou revolúciou princ vyskúšal možnosť vyvolať vzburu pomocou peňazí a nádeje lúpiť.43 K tomu použil i miestnych slobodomurárov z istej parížskej štvrte, ktorých krátko pred touto udalosťou prijali do lóže. 25. 4. 1789 sa v Paríži rozšírila správa, že továrnik Réveillon hovoril zle na predvolebnom zhromaždení (t. j. o ľude) a že robotník môže žiť z 15 sous denne. Preto sa treba na Réveillona vrhnúť a všetko mu spáliť. Bola to lož, lebo Réveillon platil svojim robotníkom prinajmenšom 25 sous. Dokonca napriek nedostatku práce nikoho neprepúšťal, platil všetkým nezníženú mzdu a tak živil stovky rodín. No týmto osočením vznikli nepokoje, ktoré vyvrcholili 28. 4. 1789. Opitý dav napadol Réveillonov dom, vylúpil ho a vypálil. Podobne nehoráznym osočovaním vodcovia Veľkého východu Francúzska zavraždili štátneho radcu Foullona a jeho zaťa Bertiera. 22. 6. 1789 pri Paríži, v dôsledku udaní bleskovo rozšírených z hlavného mesta, bol zatknutý Foullon. O ňom sa rozšírilo, že sa vraj vyjadril, že ľud nestojí viac ako kone a ak nemá chlieb, má jesť seno. V skutočnosti bol Foullon dobrodincom ľudu, ktorý v zime pred revolúciou vydal 60 000 frankov, aby chudobní mali prácu. Dovliekli ho do Paríža so senom napchatým do jeho úst. V meste ho obesili a odrezali mu hlavu. Podobne aj jeho zaťa Bertiera označili za obilného úžerníka a vinníka hladu, hoci nikdy neobchodoval s obilím. Dav ho tiež zabil a odrezal mu hlavu. Pritom Bertier pred revolúciou v jednej z okolitých oblastí správne vymeral pozemky a tak ľuďom znížil dane.44 V skutočnosti boli zavraždení preto, lebo mohli byť vážnou prekážkou pre plánovanú revolúciu.45

Významným symbolom revolúcie sa stalo obsadenie väznice bastila v Paríži 14. 7. 1789. V nej v 14. storočí väznili pred popravou Jakuba Molayho, poslednú hlavu templárov.46 Podľa slobodomurára Pikea, tajní vodcovia revolúcie na jeho hrobe prisahali zvrhnúť trón a cirkev.47 Bastila bola pôvodne pevnosťou, ktorú neskôr premenili na veľmi mierne väzenie pre väzňov z vyšších spoločenských vrstiev. Pretože väzňov bolo málo a náklady na jej udržiavanie vysoké, kráľovská vláda ju plánovala zbúrať. Útok na bastilu nebol spontánny, ale dopredu pripravený, ako to uvádza aj historik slobodomurár Louis Blanc.48 Slobodomurári útok naplánovali a viedli, napr. Fauchet. Takisto boli členmi štyroch delegácií útočníkov, ktoré vyzývali jej veliteľa, veľmi mierumilovného de Launeyho, ku kapitulácii.49 Dokonca útoku na ňu sa zúčastnili aj slobodomurári z Ruska, napr. Golicyn.50 Posádka bastily nedala podnet na útok, nikoho neohrozovala. Nanajvýš šetrila životy protivníkov, napr. iba raz vystrelila z dela. Aj to až po niekoľkých delostreleckých salvách útočníkov, ktoré vôbec nepoškodili pevnosť, iba okolité domy nepresnou paľbu. Na bastilu zaútočilo niekoľko sto ľudí, ktorých k tomu podnietil Desmoulins v paláci Royal. Táto malá skupina v 700 000 meste nepredstavovala postoj jeho obyvateľov. Tí boli pasívni, niekoľkohodinovému boju sa prizeralo niekoľko desiatok tisíc zvedavcov bez toho, aby sa pripojili k útočníkom. Boj sa pre nich nevyvíjal priaznivo: padlo ich aspoň 83, no nanajvýš traja z vyše sto obrancov. Dobre chránená posádka však nemala srdce masakrovať protivníkov. Na nátlak jej časti sa veliteľ pevnosti rozhodol vzdať sa za podmienky, že obrancom sa neublíži. Podmienky kapitulácie sa nesplnili. Niekoľko obrancov zavraždili, medzi nimi veliteľa de Launeyho. Odrezali mu hlavu a tú nosili po Paríži. Útokom na bastilu sa oslobodili štyria falšovatelia zmeniek, dvaja duševne chorí a jeden kriminálnik. Ani jeden z nich nebol väznený z politických dôvodov.51 Bastilu za revolučného režimu zbúral stavebný podnikateľ Palloy s platenými robotníkmi. Jej premenu na miesto prechádzok, ako aj zvolanie generálnych stavov, revolúciu a odstránenie kráľovstva niekoľko rokov pred uskutočnením týchto udalostí predpovedal popredný slobodomurár Cagliostro, zakladateľ obradu Misraim.52 Jeho predpovede sa nesplnili preto, že bol prorokom alebo geniálnym prognostikom, ale preto, že tieto udalosti boli vodcami slobodomurárstva naplánované.

Vzdanie sa bastily sa v lóžach oslavovalo ako víťazstvo slobody. V skutočnosti znamenalo začiatok teroru.53 Krátko potom na mnohých miestach Francúzska, aj keď len na jeho menšej časti, vypukli starostlivo pripravené vzbury. Prostredníctvom slobodomurárskych lóží, agenti platení Filipom Orleánskym vraždili šľachticov a kňazov, vypaľovali zámky a lživými správami o cudzích vojskách a zbojníckych skupinách vyvolali strach u obyvateľov. Podnietili ich k ozbrojeniu sa a nepravdivou správou o nariadení kráľa aj k útokom na šľachtu. Keďže výzva k vzbure proti kráľovi by nemala úspech, najskôr sa mala zničiť šľachta ako opora monarchie a po dosiahnutí tohto cieľa aj samotná monarchia.54

Po obsadení bastily v sa sneme naďalej prijímali revolučné zákony za neustále sa stupňujúceho nátlaku organizovanej radikálnej malej menšiny. Preto značná časť poslancov prestala hlasovať alebo zúčastňovať sa na jeho zasadaniach.55 Zloženie a názov snemu sa menili po voľbách. Keď pôsobil pod názvom konvent (1792- 1794), zhodným s názvom slobodomurárskeho zjazdu, pravdepodobne všetci jeho členovia boli slobodomurármi. V každom prípade nimi boli všetci, čo len trochu jeho významnejší členovia: Barnave, Bailly, Billant-Vareun, Carrier, Collot d´ Herbois, Danton, Fougier, Marat, Mirabeau, Robespierre, Saint-Just, Sieyčs, Talleyrand, Tinville atď.56 No nie všetci slobodomurárski poslanci poznali zámery svojich vodcov a podporovali ich. Preto sa aj na nich vykonával nátlak.

Nakoniec, po zatknutiach a popravách časti poslancov ich revolucionárskymi druhmi, snem poslušne prijímal jednohlasne navrhované zákony bez rokovania alebo aj bez hlasovania.57 Pod nátlakom prijal aj vyhlásenie ľudských a občianskych práv a slobôd 26. 8. 1789. Najskôr ho zamietol na tajnom zasadnutí. Potom ho prijal na verejnom zasadnutí pod nátlakom organizovanej platenej diváckej tlupy.58 Navrhol ho slobodomurár de Lafayette takmer v takej podobe, v akej bolo dlhodobo predtým pripravované v lóžach.59 Vyhlásenie odmietalo podriadenosť spoločnosti Božím zákonom pod zámienkou neobmedzenej demokracie. Tým vyjadrovalo slobodomurársky postoj k svetu. 17 článkov tohto vyhlásenia malo nahradiť Desatoro. Aby to bolo zrejmé aj navonok, tiež sa zobrazovalo na dvoch tabuliach. Doteraz ho slobodomurári označujú za nesmrteľné.60 Stalo sa vzorom pre mnohé ústavy štátov aj v súčasnosti. Preto je vhodné rozobrať hodnotu vyhlásenia, aby bolo zrejmé, aké následky môže mať jeho napodobňovanie.

Vyhlásenie malo niekoľko podstatných nedostatkov. Uvádzalo, že ľudské práva treba objasniť. Ale tiež už boli objasnené v Desatore. Totiž príkazy Desatora predstavujú aj práva: príkaz svätiť sviatočný deň je zároveň právom na odpočinok, príkaz nekradnúť je zároveň právom nebyť okradnutý, príkaz neklamať je zároveň právom nebyť oklamaný atď. Namiesto Boha sa za pôvodcu všetkej moci a morálky vyhlásil ľud, t. j. menlivý názor väčšiny. Hlúposť tejto zásady sa prejavuje v tom, že to isté konanie sa tak raz môže vyhlásiť za správne, a krátko potom bezo zmeny okolností za nesprávne. Ďalším značným nedostatkom vyhlásenia bolo to, že na rozdiel od Desatora iba čiastočne pokrývalo ľudské vzťahy k druhým bytostiam. Ten hlavný z nich, vzťah človeka k Bohu, označilo za nezáväzný. Pokiaľ ide o vzťah k ľudom, vyhlásenie nabádalo iba k tomu, aby sa im neškodilo, ale už sa nevyžadovalo im pomáhať v prípade potreby. Nerozumnosť vyhlásenia sa prejavila i tým, že neriešilo správnosť konania v prípade nesúladu svetských zákonov. Tento nesúlad nie je zriedkavý. Dokonca samotné vyhlásenie je vnútorne protirečivé, čím sa tiež líši od Desatora. Napr. v úvode vyhlásenia sa hovorí o prirodzených a neodňateľných právach (v súlade s Desatorom), no v článku 6 sa uvádza, že zákon je vyjadrením všeobecnej vôle. Sú teda možné dva protirečivé výklady. Buď prirodzené a neodňateľné práva možno odňať zákonom, alebo vyjadrenie všeobecnej vôle nemôže zrušiť neodňateľné práva.

Vyhlásenie na jednej strane človeka povyšovalo na úroveň Boha, na druhej strane ho znižovalo na úroveň nerozumných vecí, lebo sa v ňom ako posvätný vzťah človeka zdôraznil jeho vzťah k majetku. V katolicizme sa zdôrazňuje vzťah človeka k Bohu, k bytosti neporovnateľne vyššej ako človek, svätej a dokonalej. A za jediný posvätný a nedotknuteľný vzťah človeka k stvorenstvu označuje katolicizmus manželstvo. Lebo ono nie vzťahom k nerozumnej hmote, ale vzťahom dvoch rozumných a rovnocenných bytostí, muža a ženy, a zároveň obrazom vzťahu Boha k človeku.

Hodnota vyhlásenia sa ukázala v jeho dosahu na život. Začalo sa to už jeho 1. článkom, podľa ktorého sú ľudia od narodenia slobodní a vo svojich právach rovní, no otroctvo v kolóniách ostalo zachované. Podľa čl. 7 sa človek mohol obžalovať, zatknúť alebo zajať iba v zákonoch stanovenou formou, podľa čl. 8 sa nesmelo trestať bez vydania zákona, podľa čl. 9 sa človek až do dokázania viny mal pokladať za nevinného a proti zaistencovi sa nesmelo tvrdo zakročiť. V skutočnosti slobodomurárski revolucionári tieto zásady hromadne porušovali: prenasledovali, mučili, odsudzovali a popravovali ľudí bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom porušili zákon, bez obvinenia a dokázania viny, len na základe podozrenia alebo istých vlastností, napr. kvôli pôvodu alebo bydlisku.61

Hromadne sa vraždilo len pre samotné obývanie oblasti Vendée. Slobodomurármi nariadená a uskutočňovaná genocída voči tamojším obyvateľom bola pomstou za miestne povstanie v r. 1793. Podobných protirevolučných povstaní bolo v tom roku vo Francúzsku mnoho, vo väčšine jeho oblastí, no toto bolo najrozsiahlejšie. Na rozdiel od početných slobodomurárskych vzbúr, či už vo Francúzsku v r. 1789 a neskôr, ako aj v iných častiach sveta, toto neslobodomurárske povstanie nebolo dopredu tajne pripravované jednotlivcami. Bolo spontánne a malo všeobecnú ľudovú podporu. Navyše bolo aj v súlade s čl. 2 deklarácie o nedotknuteľnom ľudskom práve na slobodu a odpor voči útlaku. Podnetov k povstaniu bolo viac: justičná vražda kráľa Ľudovíta XVI., prenasledovanie náboženstva a nútené odvody roľníkov na útočné vojny proti okolitým štátom (dovtedy bola vojenská služba povinná len pre šľachticov, bola to tzv. daň krvi, ktorí preto neplatili iné dane), čo nebolo v záujme prevažnej väčšiny Francúzov, a teda ani v zhode s čl. 12 deklarácie. Po niekoľkých mesiacoch, koncom r. 1793, bolo toto povstanie v podstate porazené. Napriek tomu od konca toho roku vláda prikazovala vojenským veliteľom v povstaleckom kraji neušetriť ani živú dušu a Vendée premeniť na pustatinu.62 Aj snem 6. 2. 1794 sa uzniesol na „úplnom zničení kraja Vendée a vyhubení jeho obyvateľov“, vrátane žien a detí, dobytka, úrody a budov. Po dlhé mesiace vládne oddiely, príznačne nazývané pekelnými oddielmi, miestnych obyvateľov, pokiaľ neutiekli, strieľali, prebodávali, vešali a topili. Parížski radikáli uvažovali aj o ich vraždení plynom. Kvôli tomu úradne poverení vedci robili pokusy na ovciach, ale ešte nedokázali technicky vyriešiť túto požiadavku.63 Po zvrhnutí a poprave v lete 1794 nevyhláseného, no faktického kráľa Robespierra, teror vo Vendée sa zmiernil a neskôr zastavil. V dôsledku bojov a genocídy tam zahynulo vyše 100 000 miestnych obyvateľov. No pretože vo Vendée zahynulo veľa vládnych vojakov a obyvatelia Vendée hynuli aj za hranicami svojej oblasti, vzbura si možno vyžiadala 400 000- 500 000 životov.64 Zničilo sa 20 miest a 1 800 dedín.65

Celkove len vo Francúzsku počas tejto revolúcie v r. 1789-1799, v dôsledku krutého väzenia, popráv, hladu spôsobeného revolucionármi, občianskych vojen a útočných vojen proti zahraničiu, len spomedzi narodených zahynulo asi 2 milióny ľudí.66 Z toho asi 300 000 bolo popravených.67 Obeťami revolúcie boli v prvom rade roľníci: či už v rámci vyhladzovania Vendée, alebo ako zmobilizovaní vojaci, alebo ako obete väzenských pomerov a popráv v rôznych miestach Francúzska. Oveľa menej postihla revolúcia šľachticov.68 Neznámy počet detí zahynul aj v dôsledku potratov po ich uzákonení v r. 1791.

Nebyť pádu Robespierra a zabitia jeho jakobínskeho druha, slobodomurára Marata,  Francúzsko by bolo postihnuté oveľa väčšími stratami na ľudských životoch počas tejto slobodomurárskej revolúcie. Po poprave Robespierra sa v jeho dome našiel plán, zostavený Maratom, podpísaný Robespierrom a slobodomurárom Carrierom, na likvidáciu 12- 15 miliónov obyvateľov Francúzska, polovice až dvoch tretín jeho obyvateľov. Tieto genocídne zámery potvrdili aj početní svedkovia. Boli podnietené slobodomurárskym maltuzianizmom. Vraj Francúzsko bolo preľudnené a pri nižšom počte obyvateľstva by zbohatli tí, ktorí by prežili. Terorom, ktorý intenzívne uplatňoval aj Carrier, sa mal dosiahnuť tento zámer.69 V súčasnosti vo žije Francúzsku vyše dvojnásobok obyvateľov a to na vyššej životnej úrovni ako v tej dobe.

Najvýznamnejšou obeťou revolúcie bol kráľ Ľudovít XVI. O jeho zavraždení rozhodli slobodomurári na ich medzinárodnom zjazde vo Frankfurte, niekoľko rokov pred revolúciou.70 Verejne ho nariadil vykonať revolučný snem v r. 1793, pomocou nátlaku a podvodu.71 Ako zámienka sa použilo obvinenie, že kráľ konal proti ľudu. Avšak ľud, v mene ktorého sa vraždilo, tento čin zarmútil a už zmienka o radikálnych revolucionároch- jakobínoch v ňom vyvolávala hnus. Popravu kráľa a konanie jakobínov rozhodne odsudzovali aj ľudia, ktorí sa dali najať revolučným režimom do boja za jeho záujmy ako dobrovoľníci.72 O niekoľko mesiacov na popravisku skončila aj kráľovná Mária Antoinetta, ako obeť justičnej vraždy. Pôdu na to slobodomurári pripravovali osočujúcimi hanopismi ešte pred revolúciou. Kráľovský pár si však do istej miery svoj osud zapríčinil sám. Napriek varovaniu cirkvi sa dal oklamať navonok prejavovanou úctou slobodomurárov. Napr. Mária Antoinetta 27. 2. 1781 v liste svojej sestre Márii Kristíne písala, že sa jej zdá, že ona pripisuje slobodomurárstvu vo Francúzsku príliš veľký význam. Vo Francúzsku však slobodomurárstvo nemá zďaleka taký význam, ako v iných krajinách, pretože tu sú všetci jeho členmi. Tak je všetko známe, čo sa tam deje a nie je tajným politickým spolkom. Táto spoločnosť jestvuje len pre dobročinnosť a zábavu. Sám kráľ je toho názoru, že ľudia, ktorí pijú a spievajú, nemôžu byť sprisahancami. Síce sa jej zdá, že robiť dobročinnosť by bolo možné aj bez všetkých tých rituálov, ale každý má svoj spôsob zábavy. O niekoľko rokov slobodomurárstvo odhodilo svoju masku a ukázalo sa takým, akým v skutočnosti je. Mária Antoinetta spoznala svoj omyl, ale až vtedy, keď už bolo neskoro. 17. 8. 1790 písala svojmu bratovi, cisárovi Leopoldovi, aby odpustil a veril svojej nešťastnej sestre. No hlavne, nech sa chráni hocijakému spojeniu so slobodomurárstvom. Touto cestou sa všetky tunajšie obludy snažia vo všetkých krajinách dosiahnuť ten istý cieľ. Je zaujímavé, že pri poprave Márii Antoinetty, ľudia v dave výsmešne opakovali jej vyjadrenie z listu sestre: „Každý má svoj spôsob zábavy.“73 Obsah jej prvého listu sa zrejme stal známym slobodomurárskemu okoliu, ktoré kráľa úzko obklopovalo. Dôležité miesto v ňom zastával správca kráľovskej pokladnice, významný slobodomurár Savalette de Langes, ktorý kráľa zradil v rozhodujúcej bitke s revolucionármi v r. 1792 a tým spôsobil jeho porážku. Pred revolúciou organizoval zábavy pre šľachtu vo svojej lóži a zatiaľ v stráženej miestnosti nad sálou, v ktorej sa konali, zasadal tajný revolučný výbor. Za krátky čas sa veseliaca spoločnosť stala jeho obeťou.74

Medzi obeťami boli aj slobodomurári. Podľa slobodomurára Fauchera, slobodomurárski revolucionári boli pohltení strojom, ktorí sami uviedli do pohybu a nijaká vláda ich nezabila toľko, ako táto revolúcia.75 Napr. Robespierre dal popraviť Dantona a iných slobodomurárskych revolucionárov, a potom sám bol popravený svojimi druhmi. Zo 76 predsedov konventu 16 bolo sťatých, ďalších 45 bolo postihnutých iným spôsobom.76

Medzi popravenými bol i Filip Orléansky. Princovi, ktorý sa po započatí revolúcie začal podpisovať ako Egalité (Rovnosť), sa nesplnila túžba byť kráľom. Preto sa vzdal svojej funkcie a verejne sa zriekol slobodomurárstva. Vyhlásil, že slobodomurármi hlásané heslo slobody a rovnosti bolo iba preludom. Nie je dôvod, aby naďalej pôsobili tajné spoločnosti a Veľký východ Francúzska, ktorého organizáciu nepoznal, mal svoje vnútorné tajomstvá. Teda slobodomurárstvo vo Francúzsku, ktoré podľa Márie Antoinetty nemalo tajomstvá, malo ich 22 rokov aj pred svojím formálne najvyšším činiteľom. Veľký východ ho za to odsúdil na smrť. Revolučný súd vo vykonštruovanom procese v r. 1793 len potvrdil tajný rozsudok.77

Takisto slobodomurárski vládcovia vôbec nedodržali ani 17. článok deklarácie, právo na majetok. Majetok sa mal odňať len v prípade verejnej potreby po spravodlivom odškodnení. V skutočnosti Francúzsko zrejme zažilo najväčšie vyvlastňovanie bez náhrady vo svojich dejinách, ktoré prevažnú väčšinu obyvateľov poškodilo a malú menšinu obohatilo. Zhabal sa hnuteľný a nehnuteľný majetok v hodnote vyše 10 miliárd frankov, vrátane väčšiny pôdy.78 Časť odcudzeného majetku sa znehodnotila, časť si privlastnili noví vládcovia. Napriek rozsiahlemu lúpeniu francúzskych vojsk v zahraničí, počas revolúcie štátny dlh Francúzska z necelých 4 miliárd vzrástol na vyše 50 miliárd a nakoniec sa skončil bankrotom.79 Pôvodný dlh, ktorý slobodomurárskym vodcom slúžil ako prostriedok na uchopenie moci, títo nielenže nevyriešili, ale podstatne zhoršili. Zvolanie generálnych stavov na jeho riešenie bolo teda zbytočné.

příští díl: dokončení kapitoly

čtěte také:

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (1) Čo je to slobodomurárstvo?

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (2) Organizácia slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (3) Slobodomurárstvo a satanizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (4) Slobodomurárstvo a katolicizmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (5) Slobodomurárstvo a nekatolícke kresťanstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (6) Slobodomurárstvo a židovstvo

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (7) Vstup do slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (8) Hodnostný postup a opustenie slobodomurárstva

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (9) Pôsobenie slobodomurárstva vo svojom vnútri

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (10) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (1/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (11) Pôsobenie slobodomurárstva na verejnosť (2/2)

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (12) Slobodomurárstvo a socializmus

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (13) Cesta k totalitnej svetovláde

Slobodomurárstvo. Nešťastie našej doby (14) Slobodomurárstvo v Anglicku

poznámky:

1 E. Lennhoff, c. d., s. 67- 68; Anatolij Manakov: Apostoly dvulikogo Janusa, Moskva,
  1986, s. 24; R. Petriv, c. d., s. 93; E. Cahill, c. d., s. 22
2 Vilém Sladomel: Revoluce její původ, vývin a cíl, Praha, 1898, s. 69, 72, 78
3 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 65; E. Cartier, c. d., s. 62; tiež
  G. Dillon, c. d., s. 30; F. Wichtl, c. d., s. 86
4 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 193- 194
5 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, s. 280
6 A. Seľaninov, c. d., s. 69
7 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 83
8 E. Cartier, c. d., s . 63
9 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 175
0 A. Barruel, c. d., 2. diel, 1806, s. 194
1 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 166
2 Michał Poradowski: Dziedzictwo rewolucji francuskiej, Wrócław, 2001, s. 15
13 V. Sladomel: Svobodné zednářství, 1. diel, s. 39; J. Rodriguez, c. d., s. 159; G. Dillon, c. d.,
    s. 33
14 V. Sladomel, Svobodné zednářství, 1. diel, s. 35- 39
5 Jerzy Robert Nowak: Církev a Velká francouzská revoluce, Olomouc, 2003, s. 14- 17, 23        
16 G. Dillon, c. d., s. 32
17 A. Barruel, c. d., 1. diel, s. 87
18 E. Cartier, c. d., s. 63
19 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 87- 88
20 A. Lassus, c. d., s. 133
21 František Mašľan: O významu a úkolech svobodného zednářství, Praha, 1923, s. 14
22 F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 73- 74
23 Kultúra č. 6/2002
24 A. Barruel, c. d., 2. diel, s. 223- 225
25 G. Dillon, c. d., s. 35
26 A. Barruel, c. d., 2. diel, s. 228
27 A. Barruel, c. d., 2. diel, s. 217
28 G. Dillon, c. d., s. 47
29 E. Lennhoff, c. d., s. 67- 68; E. Lennhoff- O. Posner, c. d., s. 1105; F. Eger: Historia
    masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 107; R. Epperson, c. d., s. 146
30 A. Seľaninov, c. d., s. 86
31 E. Cartier, c. d., s. 107
32  J. Marqučs- Rivičre, c. d., s. 50
33 A. Michel, c. d., s. 314    
34 R. Epperson, c. d., s. 99
35 A. Barruel, c. d., 2. diel, s. 93- 95
36 Nesta H. Webster: Vsemirnaja revoľucija. Zagovor protiv civilizaciji, Kijev, 2001, s. 25
37 A. Seľaninov, c. d., s. 86
38 A. Barruel, c. d., 11. diel, 1808, s. 191; Hyppolit Taine: Jakobíni, Praha, 1908, s. 59- 60,
    431; tiež N. L. a G. Boutmy, c. d., s. 41
39 A. Barruel, c. d., 5. diel, s. 228- 229
40 L. Hass: Wolnomularstwo w Europie Środkowo- Wschodniej w XVIII i XIX wieku, s. 191
41 J. Čerňak, c. d., s. 115
42 Hyppolit Taine: Revoluční Francie, Praha, 1907, s. 44- 55, 64- 66, 120- 127
43 A. Seľaninov, c. d., s. 80
44 H. Taine: Revoluční Francie, s. 40- 44; 66- 68
45 A. Seľaninov, c. d., s. 80
46 E. Cartier, c. d., s. 106
47 N. Skrynnikov, c. d., s. 37- 38
48 N. L. a G. Boutmy, c. d. , s. 17
49 V. Ivanov: Russkaja inteligencija i masonstvo, s. 87
50 A. Seľaninov, c. d., s. 134
51 H. Taine: Revoluční Francie, s. 60- 64; Jules Michelet: Francouzská revoluce, Praha, 1989,
    s. 39- 44; J. Kováčik, c. d., s. 123; Gerard Prause: Orgie cisára Tibéria, Bratislava, 1970,
    s. 71- 93; Bodo Harenberg a kol.: Kronika ľudstva, Bratislava, 1992, s. 607
52 G. Dillon, c. d., s. 59; F. Eger: Historia masonerii i innych towarzystw tajnych, s. 101;
    A. Seľaninov, c. d., s. 74           
53 A. Seľaninov, c. d., s. 74
54 A. Seľaninov, c. d., s. 86; E. Eger: Historia masonerii i innych towarystw tajnych, s. 112
55 H. Taine: Revoluční Francie, s. 121- 124, 163- 168; H. Taine: Jakobíni, s. 58, 103, 108-
   113, 220- 221, 233- 238, 432- 441, 469- 471, 479- 482
56 E. Cartier, c. d., s. 106- 107
57 H. Taine: Konec revoluce, Praha, 1910, s. 64, 235- 237, 244, 258
58 H. Taine: Revoluční Francie, s. 121
59 J. Rys, c. d., s. 308; G. Dillon, c. d., s. 13; tiež A. Lassus, c. d., s. 17
60 A. Lassus, c. d., s. 17    
61 H. Taine: Jakobíni, s. 362; H. Taine: Konec revoluce, s. 41, 52, 55, 62, 68- 69, 289, 300-
    307, 335, 342- 344, 381 atď.
62 H. Taine: Konec revoluce, s. 435 a 477; tiež Slovenské hlasy z Ríma č. 6/1989
63 100+1 č. 14/1993, s. 52- 53
64 M. Poradowski, c. d., s. 35- 36
65 H. Taine: Konec revoluce, s. 477
66 H. Taine: Konec revoluce, s. 587 a 662
67 N. Webster, c. d., s. 41
68 M. Poradowski, c. d., s. 24
69 N. Webster, c. d., s. 39- 41; tiež J. Rodriguez, c. d., s. 151
70 S. Toľ, c. d., s. 35; tiež N. Webster, c. d., s. 17
71 N. a L. Boutmy, c. d., s. 22; E. Cartier, c. d., s. 111
72 H. Taine: Jakobíni, s. 391, 404; tiež N. a L. Boutmy, c. d., s. 22
73 A. Seľaninov, c. d., s. 123- 124; tiež E. Cartier, c. d., s. 65- 66; tiež J. Ridley, c. d., s. 122
74 N. a L. Boutmy, c. d., s. 20- 21; F. Eger: Historia masonerii i inych towarzystw tajnych,
    s. 96- 97  
75 A. Lassus, c. d., s. 19, 112
76 H. Taine: Konec revoluce, s. 236
77 E. Cartier, c. d., s. 18, 114; S. Toľ, c. d., s. 338
78 H. Taine: Konec revoluce, s. 437- 440; Slovenské hlasy z Ríma č. 6/1989
79 H. Taine: Konec revoluce, s. 294- 298, 384- 405, 440 atď.

Klíčová slova: zednáři  | historie  | ilumináti
4515 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Podpořte nás
Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

FreeGlobe.cz

Italská mafie vyměkla. Bere i homosexuály a syn jednoho z šéfů je...Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?Chtějí zrušit výuku hymny na základních školáchVeganství zachrání naši planetu, tvrdí slavný závodník formule 1. Dostal pádné odpovědi od svých kolegů (+ foto)Švédská vláda ztratila kontrolu nad zemí: 120 pumových útoků za půl roku. Integrace migrantů v praxi

ePortal.cz

V případě, že by se nepodařilo déle sehnat více peněz, činnost Eportalu bude ukončenaV tomto půlbilionovém plánu EU se skrývá naprosto fantastický korupční potenciál...

euPortal.cz

Pro-migračního francouzského aktivistu zamordoval migrant, se kterým spalSpojené národy ovládnuté gender ideologií vyhlašují za politicky nekorektní říkat „manžel“ nebo „manželka“

Eurabia.cz

Vláda Itálie odsouhlasila Kataru ideologickou kontrolu nad muslimskou komunitou ve své zemi ...Před pár dny Česká televize v dětském vysílání vyzvala děti, aby oslavily islám

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Skryté záměry pomníkové válkyZdeněk Hřib by Emanueli Moravcovi udělal radost...

ParlamentniListy.cz

Lékař z TOP 09: Chytrá karanténa? Zatím se jeví jen jako marketingové heslo. Mělo by se šetřit. Miloš Zeman a jeho partička – mínus deset procentLiberální řečičky fungují, jen když svítí slunce, myslí si Petr Štěpánek. Novolevičácké třeštění, diktatura menšin. Když herečky s brunátnou tváří vyřvávají o pravdě a lásce...
Aktuálně nejčtenější
Články autora
Průzkum
Žádné aktivní ankety nebyly nalezeny